dedo Vasiľ (ded_vasilij) wrote in bitter_onion,
dedo Vasiľ
ded_vasilij
bitter_onion

зі Словаччини пишуть про Львів

Brána nového Východu, kde krv už nemá kam vsiaknuť
Dennik SME / Slovensko

Michal Havran (teológ a spisovateľ)

Americký právnik Philippe Sands vo svojej knihe East West streets o pôvode zločinov proti ľudskosti a genocídy pripomína, že myšlienka ochrany ľudských práv po druhej svetovej vojne vznikla počas Norimberského tribunálu.

Jej autormi sú dvaja právnici zo západoukrajinského Ľvova Rafael Lemkin a Hersch Lauetepracht. Obaja pochádzali zo židovských rodín vyvraždených v rámci takzvaného konečného riešenia židovskej otázky.

Hitlerov právnik a neskôr generálny guvernér ríšskeho komisariátu Poľsko ho zverejnil pred príslušníkmi jednotiek SS, Einsatzgruppen (špeciálnych nacistických jednotiek operujúcich na okupovaných územiach), Abwehru (vojenskej spravodajskej služby) a Wehrmachtu v lete 1942 práve na Námestí svätého Juraja vo Ľvove.

V meste, kde v tom čase prebiehala tretia vlna pogromov. Poľský ríšsky komisariát vznikol ako súčasť plánu nacistického Nemecka pre východ (Ostplan) s cieľom vyvraždiť „podradné“ židovské a slovanské obyvateľstvo.

Prvý pogrom v Ľvove sa odohral počas poľsko-boľševickej vojny, ktorú ukrajinskí nacionalisti využili na vyvražďovanie aškenázskych Židov a Poliakov v okolí mesta. No to, čo malo prísť s treťou ríšou, nemalo žiadnu obdobu.

História zakopaná pod zemou

Ľvov, mesto s bohatými kultúrnymi dejinami, dedičstvom Poľského kráľovstva, Habsurgovcov i Haličsko-volynského kniežatstva, sa stal hlavným mestom holokaustu. V jeho okolí zahynulo viac ako milión ľudí.

Drvivá väčšina z nich boli chudobní lubavičovskí Židia z haličských kopcov. Joseph Roth, ktorý sa narodil v Brodoch, o nich píše, že v „mestách, ktoré sa začínajú malými barakmi a rovnako sa nimi aj končia, čakali na príchod Mesiáša“.

Dočkali sa Hansa Franka, predtým boľševikov či ukrajinských nacionalistov. Na ľvovskom Lyčakivskom cintoríne je šesť stôp pod zemou zakopaná tragédia strednej Európy.

Naše jazyky, naše zmiešané rodiny, ľudové zmesi náboženstiev, povier a mystickej nenávisti. Vedľa seba ležia poľskí haličskí lekári, židovské speváčky, ukrajinskí vojaci z prvej, druhej i tretej vzbury a vojny na Donbase.

Medzi hrobmi antikomunistických Poliakov, Rakúšanov z prvej a amerických letcov z druhej svetovej vojny i francúzskych dobrovoľníkov.

Ba aj niekoľkých Čechov i Slovákov, ktorí sa priženili alebo narodili do huculských haličských rodín s tromi vianočnými sviatkami – rímskymi, gréckymi a potajomky aj so židovskými.

Utečenci z „novej“ Ukrajiny

Tam, kde dnes žijú utečenci, krymskí Tatári, ľudia z Donecka, Horlivky a Slavianska, kde nie tak dávno zahynulo pätnásťtisíc Ukrajincov. Vladimir Putin tu vytvoril novú ukrajinskú identitu v zákopoch, kde sa pri nerešpektovaní demarkačnej čiary vypaľuje zbytočná munícia.

Vo vojenskom kostole na Krakovskej ulici blízko arménskej katedrály plačú ukrajinské vdovy s deťmi pri oltáre Pantokratora, ktorý má pri kríži mínometné granáty a roztrhané pásy s nábojmi – nástroje mučeníckej smrti.

O kúsok ďalej, v Arménskej ulici, gruzínske reštaurácie navodzujú pocit spolupatričnosti Ukrajincov a Gruzíncov, ktorých osudy sa preplietajú v Severnom Osetsku, Abcházsku i v Donbase.

Neďaleko, pri barokovom dominikánskom kláštore s mohutnými obrannými múrmi postávajú do polnoci ženy z vidieka, na novinovom papieri na zemi majú jedno kura, téglik tekvicových semienok a štyri vajíčka.

Na Plošči Rynok, námestí zapísanom do kultúrneho dedičstva UNESCO, majú klzisko väčšie ako v hokejových arénach a ľudia tam pijú namiesto vareného vína horúcu griotku.

Blízko Starožidovskej ulice končiacej rozvalenou Ružovou synagógou žil spisovateľ Leopold von Sacher-Masoch, ktorého rodila vyhlásila za úchylného, dala ho internovať na psychiatrii a vyhlásila za mŕtveho desať rokov pred smrťou.

Na týchto miestach vznikla haličská dobrovoľnícka divízia Waffen SS, ktorú spolu so slovenskými dobrovoľníkmi nasadili proti povstaniu.

V meste, kde sa hovorí po ukrajinsky viac ako v Kyjeve, a kde čakáte hordy banderovcov a Pravého sektora, no nájdete iba mladých ľudí v uniformách, miestnu oligarchiu a umelcov bojujúcich o pamäť miesta, o temné srdce strednej Európy.

Tristodvadsať kilometrov od Košíc, v meste s preplnenými autobusmi, údenými sleďmi, krvavými rybami na trhu, vystavenými spolu s ananásmi.

Europeizácia tu ide rovnakou trajektóriu ako u nás, cez bifidus activ či Iqos. Snom tunajších ľudí je robiť na Slovensku, a aby krajina dosiahla aspoň úroveň Rumunska či Bulharska.

Ľvov je mesto, kde uprostred systematického vyvražďovania židovského vidieka kázal Andrej Šeptickij, arcibiskup gréckokatolíckej cirkvi, prikázanie nezabiješ!

Ukrajinskí nacionalisti tu bojovali spolu s Wehrmachtom proti ukrajinským partizánom. Tu žil Vaňa, vrátnik s vlčiakom Šerifom, pamätník okupácie v Československu.

Schopnosť ubližovať si

Toto mesto svetu vzalo viac, ako dalo. Nie z vlastnej viny, no pre svoju polohu. Podobne, ako v deväťdesiatych rokoch v bývalej Juhoslávii, stretli sa tu ľudia na historických križovatkách náboženstiev v občianskej vojne.

Toto je hlavé mesto západnej Ukrajiny, raj slovenských víkendových turistov, ktorí sa konečne môžu cítiť rovnako ako opití Briti v Bratislave. Vstupná brána do novej východnej Európy, do podzemia nemeckej vojny a snahy o priemyselné zničenie Židov.

Namiesto veľkej literatúry, veľkých jazykov, vyčerpanosti zo seba, z imperatívu vyrovnávania sa so sebou, s vlastnými predkami, s vraždami Židov sardinkovou metódou - telami naskladanými na seba. Ako v Pinsku, tak v Rivne, v Koveli a Zolkve a tak aj v Janovskej.

Mesto, ktoré tisíckrát umrelo. Počas pogromov, ruskej i nemeckej okupácie. Najvýznamnejšia mierka stredoeurópskej schopnosti ubližovať si.

Krvavé územie a miesto, kde dnes žijú iné generácie, už odvrátené od mystiky krvi a náboženstiev. Ľudia, ktorí sa vrátili z línie pri Mariupoli, kde sa stali novými Ukrajincami, bez účasti na spore o nástupníctvo rozpadajúceho sa ruského impéria.

Ľudia žijúci mimo dôsledkov rozpadu Rakúsko-Uhorska či Sovietskeho zväzu. Deti nacionalistov a deti židov, deti Poliakov a Rakúšanov. Hrdí na svoje mesto, na výhľad smerom na východ, akoby k moru, k Odese a na západ ku Karpatom plným hrobov z prvej a druhej svetovej vojny.

Generácie, ktoré dnes ako jediné v Európe poznajú vojnu a nemali, nemali, nemali, nikdy o nej nemali počuť! Pretože sú z území, kde sa ako pod hradbami Tróje krv už nedokáže vsiaknuť. Hlavné mesto Célinovej cesty do hlbín noci.

Lyčakivskij je večer pokojný, ako svet po smrti. Babičky balia svoju mŕtvu hydinu, Andrjuša práve vyletel z krčmy štylizovaným oblúkom, s ľahkosťou človeka, ktorý na chvíľu zabudne, že smrť je najsilnejšou podobou gravitácie.

Tento text ste mohli čítať vďaka tomu, že platíte za obsah. Vážime si to.
Tags: Львов
Subscribe

promo bitter_onion март 15, 17:32 15
Buy for 50 tokens
Все слышали такую сказку, что якобы украинцы, белорусы и русские – это братский единокровный народ, который происходит якобы от триединой древнерусской народности. Ученые открыли страшную тайну – мы не братья. Праславянский этнос, конечно, существовал где-то со II тысячелетия до нашей эры, из…
  • Post a new comment

    Error

    Comments allowed for members only

    Anonymous comments are disabled in this journal

    default userpic

    Your reply will be screened

    Your IP address will be recorded 

  • 6 comments